Nufakova nehoda
20. 11. 2007
...stale sa mi vracia nufakova nehoda na mysel a ja musim sa vracat do
kazdeho detailu...ako som spokojne pozeral na neho, cakajuc spokojne, kym
sa opat niekde zo zakutia lesa objavi a nevedeli sme o bliziacom sa
nebezpeci...ako som sa rozbehol a pocujuc jeho nestastny plac, ten zvuk ma
prenasleduje a bojim sa ho...znamenal tolke nestastie...nestastie nie len
pre neho, ale i pre mna...ked som s fatalnym strachom bezal za zvukom,
ktory bol tak srdcervuci a naliehavy, ze mi takmer driapal dusu...
...napamatam sa presne, ako sa to cele zomlelo, len viem, ze som letel ako
o preteky snaziac sa predbehnut cas a ochranit ho...vedel som, ze uz je
neskoro...uz som len prenasledoval ubiehajuce okamihy...
...pocas mojho behu zvuk utichol...i napriek padu po preskoceni kmena
stromu a zamotani sa do ostruzin, ktore som nestihol roztrhnut v behu, som
nestratil smer, ktory znacil velky strach...
...srdce mi bilo a ani neviem, na co som myslel...bol len jeden smer...za
nim....bola len jedina myslienka...pomoct, aby netrpel...
...videl som ho nestastne sediet...smutne oci, prazdny a vycitavy
pohlad...snad sa bal, ze bude on ten zly, snad sa bal bezmocnosti, ked len
sedel a nepohol sa...spadol som k nemu na kolena a pohlad na kvapky krvi v
listi ma privadzali do sialenstva...slzam sa nedalo ubranit...hlavne mu
pomoct...odhanal som slzy vieckami a snazil som sa najst, kde si
ublizil...cely cas len sedel a mlcky na mna pozeral...ako skameneny...snad
prekvapeny tym, ze sa mu nieco stalo...stale som vsak nevedel, kde je
rana...len krv davala vediet, ze to nebude nevinne...
...nebolo...prehmataval som mu labky, ci sa nenapichol...len krvave ruky
lepkave od potu mi prehmatavali jeho telo...az na hrudi...videl som flak
krvi...videl som jeho chvejucu sa hrud a strach...obrovsky
strach...nevedel, co sa deje, nevedel, preco nemoze ist...
...videl som tu bezmocnost v tom nadhernom tele...beriem ho do
naruce...place...viem, ze ho to boli, viem, ako trpi...ale musim...musim ho
zaniest domov, kde je pomoc...drzim ho, ukludnujem, kym sa snazi vymanit sa
mi z naruce...rukav mam cely krvavy, ruky sa mi smykaju od krvi, ale
nezastavujem...len vpred...
...oddychujem, kym sa snazim racionalne posudit celu situaciu...Dixatko sa
prevaluje na bok a mna chyta panika...beriem ho opat do naruce, i ked sa
brani a trpi...nesiem ho, dychcim a uistujem ho, ze vsetko bude v poriadku,
ze to zvladneme...len tisko place, ako sa natriasa v mojej naruci...
...stale sa mi premieta ten okamih zaplaveny kvapkami krvi a bezradny
pohlad Dixatka...ten pocit bezmocnosti...ked sa clovek tesi, ze zije, ze sa
"len" zranil...ano, nadej umiera posledna...tak ho zivim tou svojou, aby
bojoval, aby statocne este vydrzal, kym prideme domov...
...stihli sme to...zabojoval a vyhral...
...naucil som sa...ked mate naozajstneho priatela, uveri vasej
nadeji...uveri, hoc on tu svoju straca...
...bojim sa ten myslienky a bojim sa ist na to miesto, kde sa mu to
stalo...neviem, kde to miesto je, ale viem smer...viem, kam som sa rozbehol
a ktorym smerom som letel...potom uz nebolo nic, len najkratsia cesta
domov...ale bojim sa toho a stale sa mi to vracia...
kazdeho detailu...ako som spokojne pozeral na neho, cakajuc spokojne, kym
sa opat niekde zo zakutia lesa objavi a nevedeli sme o bliziacom sa
nebezpeci...ako som sa rozbehol a pocujuc jeho nestastny plac, ten zvuk ma
prenasleduje a bojim sa ho...znamenal tolke nestastie...nestastie nie len
pre neho, ale i pre mna...ked som s fatalnym strachom bezal za zvukom,
ktory bol tak srdcervuci a naliehavy, ze mi takmer driapal dusu...
...napamatam sa presne, ako sa to cele zomlelo, len viem, ze som letel ako
o preteky snaziac sa predbehnut cas a ochranit ho...vedel som, ze uz je
neskoro...uz som len prenasledoval ubiehajuce okamihy...
...pocas mojho behu zvuk utichol...i napriek padu po preskoceni kmena
stromu a zamotani sa do ostruzin, ktore som nestihol roztrhnut v behu, som
nestratil smer, ktory znacil velky strach...
...srdce mi bilo a ani neviem, na co som myslel...bol len jeden smer...za
nim....bola len jedina myslienka...pomoct, aby netrpel...
...videl som ho nestastne sediet...smutne oci, prazdny a vycitavy
pohlad...snad sa bal, ze bude on ten zly, snad sa bal bezmocnosti, ked len
sedel a nepohol sa...spadol som k nemu na kolena a pohlad na kvapky krvi v
listi ma privadzali do sialenstva...slzam sa nedalo ubranit...hlavne mu
pomoct...odhanal som slzy vieckami a snazil som sa najst, kde si
ublizil...cely cas len sedel a mlcky na mna pozeral...ako skameneny...snad
prekvapeny tym, ze sa mu nieco stalo...stale som vsak nevedel, kde je
rana...len krv davala vediet, ze to nebude nevinne...
...nebolo...prehmataval som mu labky, ci sa nenapichol...len krvave ruky
lepkave od potu mi prehmatavali jeho telo...az na hrudi...videl som flak
krvi...videl som jeho chvejucu sa hrud a strach...obrovsky
strach...nevedel, co sa deje, nevedel, preco nemoze ist...
...videl som tu bezmocnost v tom nadhernom tele...beriem ho do
naruce...place...viem, ze ho to boli, viem, ako trpi...ale musim...musim ho
zaniest domov, kde je pomoc...drzim ho, ukludnujem, kym sa snazi vymanit sa
mi z naruce...rukav mam cely krvavy, ruky sa mi smykaju od krvi, ale
nezastavujem...len vpred...
...oddychujem, kym sa snazim racionalne posudit celu situaciu...Dixatko sa
prevaluje na bok a mna chyta panika...beriem ho opat do naruce, i ked sa
brani a trpi...nesiem ho, dychcim a uistujem ho, ze vsetko bude v poriadku,
ze to zvladneme...len tisko place, ako sa natriasa v mojej naruci...
...stale sa mi premieta ten okamih zaplaveny kvapkami krvi a bezradny
pohlad Dixatka...ten pocit bezmocnosti...ked sa clovek tesi, ze zije, ze sa
"len" zranil...ano, nadej umiera posledna...tak ho zivim tou svojou, aby
bojoval, aby statocne este vydrzal, kym prideme domov...
...stihli sme to...zabojoval a vyhral...
...naucil som sa...ked mate naozajstneho priatela, uveri vasej
nadeji...uveri, hoc on tu svoju straca...
...bojim sa ten myslienky a bojim sa ist na to miesto, kde sa mu to
stalo...neviem, kde to miesto je, ale viem smer...viem, kam som sa rozbehol
a ktorym smerom som letel...potom uz nebolo nic, len najkratsia cesta
domov...ale bojim sa toho a stale sa mi to vracia...
Komentáře
Přehled komentářů
to je tak dojemne a kdyz si toho nadherneho tvorecka predstavim jak trpel tak mi je take do place...on ale se z toho vylize!
dixiček
(frkul, 28. 11. 2007 10:37)